Ako sa prijať, keď sa necítiš sám sebou

"Nikdy predtým v našej nedávnej histórii sme sa nestretli s takým množstvom neistôt pri odovzdávaní správ. Úzkosť, smútok a frustrácia nás zaplavujú v záplave bezprecedentných emocí."...

Je prirodzené cítiť, že v týchto dňoch plávame v neznámých vodách.

Náhle nás novinky konfrontujú s neistou budúcnosťou každé ráno.

Žijeme bezprecedentnú kapitolu v našej nedávnej histórii, plnú úzkosti, smútku, frustrácie a škály emócií.

Snažíme sa prispôsobiť "novému normálu", ktorý je ďaleko od toho byť skutočným.

Na rozdiel od toho, čo vidíme na sociálnych sieťach, nie všetci dokážeme byť kreatívni a produktívni každý deň, zatiaľ čo pokračujeme v súčasnej situácii.

Tento okamih je komplikovaný a nemal by si vyčítať, že nerobíš viac, než už robíš.

Je pochopiteľné, ak máš pocit, že v súčasnosti nie si sám/sama; koneckoncov, nikto nie je skutočne sám/sama.

Priepasť medzi nami zavretými doma a svetom vonku je obrovská.

Nachádzame sa v jednom z najosamelejších a najstresujúcejších období doteraz; takže je logické vidieť veľa ľudí, ktorí sa cítia bez akejkoľvek motivácie.

Je pravdepodobné, že ešte nikdy predtým si niečo podobné nezažil/a.

Ak sa cítiš ztratený/á počas tejto karantény, chcem ti povedať, že nie si sám/sama.

Prosím, nekáraj sa za to, ako čelíš tejto špecifické situácii.

Nemá význam, či sa rozhodneš naučiť niečo nové alebo zostaneš pod perinou so zatiahnutými závesmi celý deň.

Spôsob, akým rozhodneme tráviť svoj čas v súčasnosti, sa veľmi líši; nikto sa necíti úplne sám/sama.

Všetci prežívame úzkosť, smútok, nádej a podráždenie, keď snívame o slobode vyjsť znova von.

Naše emócie sú rozptýlené a to je úplne normálne.

Pamätaj: aj keď sa to niekedy zdá naopak — všetci robíme maximum pre toto obdobie prekonať — aj keď sa to zdá ťažko uveriteľné.

Aj keď izolácia nás môže cítiť samých, vždy si musíme pamätať: Nie sme sami.

M byť trpezlivý s nami samými môže byť pozitívnym revolučným činom.
Ak sa cítime odpojení/é od zvyšku sveta, je to v poriadku.


Pochopenie našich nízkych okamihov alebo našich dočasných ťažkostí pri správnom vzťahu s inými kvôli stresu je tiež súčasťou procesu.

Cítiť sa melancholicky/á alebo znepokojene/á je predvídateľné v týchto jedinečných okolnostiach.

Nehľadajme okamžite vrátiť sa k tomu, čo sme boli predtým; koneckoncov došlo k významným zmenám tak vonkajšie, ako aj vnútorne.

Teraz viac ako kedykoľvek je dôležité byť extra trpezliví k nám samým a k ostatným.

Na chvíľu zabudnime na prísny dodržiavanie našej zvyčajnej rutiny vrátane cvičenia alebo neustáleho domáceho poriadku.

Čeliť tejto výzve a prispôsobiť sa podľa našich osobných potrieb predstavuje najlepšiu stratégiu, kým konečne nezačneme vidieť jas na konci tunela.

Zostaňme pevní a hlboko vnútri si uvedomujme: Prekonáme to aj keď to dočasne môže pôsobiť ako nekonečné.

Prijatie svojho skutočného ja

Vo svojej kariére ako psychologička som mala to šťastie byť svedkom úžasných transformácií. Príbeh, ktorý chcem dnes zdieľať, sa zameriava na pacienta, ktorého budem volať Carlos, príbeh, ktorý hlboko ilustruje, ako sa prijímať, keď sa necítime sami sebou.

Carlos prišiel do mojej konzultácie prvýkrát s pohľadom strateným a zmäteným. Bol v bode svojho života, kde neuspokojenie bolo jeho neustálym spoločníkom. "Nepoznávam sa," povedal s trasúcim sa hlasom, "zabudol som, kto som naozaj." Jeho príbeh nebol jedinečný; mnohí z nás prechádzame obdobiami, keď sa cítime odpojení od svojej esencie.

Navrhla som Carlovi cestu k sebapoznaniu, založenú nielen na tradičnej terapii, ale aj na sile malých denných činov. Poprosila som ho, aby každý deň napísal tri veci: čo cítil, čo chcel cítiť a malú, ale významnú akciu, ktorá by mu pomohla priblížiť sa k tomuto želanému pocitu.

Na začiatku bol Carlos skeptický. Ako by niečo také jednoduché mohlo urobiť rozdiel? Avšak, keď sa týždne menili na mesiace, začal si všímať zmeny. Začal rozpoznávať svoje hlbšie emócie a porozumieť tomu, že prijatie seba znamená objatie svojich svetiel aj tieňov.

Jedného popoludnia vošiel Carlos do mojej kancelárie s iným úsmevom. Tentoraz v jeho očiach žiaril osobitý lesk. "Začal som sa znova cítiť sám sebou," podelil sa s nadšením. No najdôležitejšie bolo jeho ďalšie zistenie: "Naučil som sa byť sám k sebe láskavý."

Táto zmena nebola magická ani okamžitá. Bola výsledkom neustáleho záväzku Carla voči jeho osobnému procesu a jeho odvahy čeliť neznámemu vnútri seba.

Najcennejšia lekcia z tejto skúsenosti je univerzálna: prijatie sa, keď sa necítime sami sebou, je cestou do nášho vnútra, ktorá vyžaduje trpezlivosť, súcit a vedomé konanie. Nie je to ľahké, ale môžem vám zaručiť, založené na rokoch terapeutickej podpory, že je to možné a hlboko transformačné.

Rovnako ako našiel Carlos cestu späť k sebe, aj ty môžeš. Pamätaj: kľúč je v malých denných akciách plných úmyslu a sebalásky. Prijatie toho, kým si, zahŕňa všetky tvoje verzie: tie, ktoré sú ľahko milovateľné, aj tie, ktoré sú ťažko pochopiteľné.

Každý má svoju vlastnú cestu k sebaprijatiu; dôležité je urobiť ten prvý krok... a pokračovať v chôdzi.

Prihláste sa na odber bezplatného týždenného horoskopu

Baran Blíženci Kozorožec Leo Panna rakovina Ryby Škorpión Strelec Taurus Váhy Vodnár